domcek_1
Už pred 20 rokmi sme o ňom vedeli. Chodievali sme okolo neho na prechádzky medzi starými a spustnutými tokajskými vinicami. Vnímali sme jeho prekrásnu polohu uprostred Makoviska, jedného z najlepších honov vo Vinohradníckej oblasti Tokaj. Bol smutný a opustený, zničený minulým režimom. Čarovný a možno aj troška začarovaný DOMČEK NA SLNEČNEJ STRÁNI.

Po niekoľkých rokoch mravenčej práce sa nám podarilo sceliť pozemky v jeho blízkosti a chceli sme vypátrať majiteľov tohto zvláštneho domčeka. Cesty osudu sú naozaj nevyspytateľné. Pri jednej z našich pracovných ciest na južnú Moravu sme sa od nášho bývalého dekana Vysokej školy v Lednici , prof.Švejcara, dozvedeli, že jeho známa z Brna vlastní pozemky na Tokaji. Samozrejme sme sa s pani majiteľkou spojili…

domcek_2
A tak sme na Morave kúpili čarovný a možno aj troška začarovaný domček na Tokaji. Jeho história je naozaj šťastno-smutno-strastiplná.

Vystaval ho a so svojou rodinou v ňom žil pan Sedláček, Moravák, ktorý po 1. svetovej vojne prijal miesto v Bratislave, dostal tam byt, oženil sa a narodili sa mu dve dcéry. Zakladal vtedy vinice v Modre.

V roku 1923 vykúpil štát pozemky v tokajskej oblasti a p. Sedláček (keďže vedel dobre maďarsky), sa ujal zakladania viníc v oblasti Malá Toroňa. Napriek protestom jeho manželky, ktorá bola zvyknutá na pekný byt zo záhradou, spoločnosť priateľov, divadlo, kino… sa na jeseň roku 1923 presťahovali na Tokaj.

Cestovanie bolo zlé a dlhé. V Čerhove čakal gazdovský voz, vystlaný slamou a dekou. Hodina jazdy až do vinice, kde stál o samote tichý, čarovný domček. Bez oplotenia, bez elektriny, bez susedov.

Dve malé deti (1 a 2 roky), žiadny obchod, žiadny lekár, do dediny 3 kilometre. Pani Sedláčková to zvládla!!! Naučila sa chovať domáce zvieratá vrátane kravy, piecť chlieb, porodila tretiu dcéru… Zvykla si.

Deti vyrástli ku školskej dochádzke, ale škola nebola. Vozili ich denne do Slovenského Nového Mesta. Neskôr pan Sedláček zriadil v dedine Malá Tŕňa slovenskú školu. Bola to len jednotriedka upravená z krčmy, s 3 oddeleniami, s asi 100 žiakmi a jednou pani učiteľkou.

domcek_3
Na počiatku 30. rokov vystavala výskumná stanica /Výskumný ústav vinohradnícko vinársky, pracovisko Malá Tŕňa/ byty, kancelárie a hospodárske budovy v Malej Tŕni, kam sa manželia hneď presťahovali. Pan Sedláček si vysadil vlastnú pokusnú vinicu, čo trvalo 10 rokov a v roku 1937 si u nej postavil domček s lisovňou. Dielo dokončil v máji 1938. V rokoch 1936, 1937 a 1938 už vinica rodila .

Na jeseň r. 1938 nasledovalo zabranie pohraničia Maďarskom. Do troch dní musela rodina Sedláčekova všetko opustiť. Odsťahovať si mohli len to najnutnejšie .Vrátili sa na Moravu k babke a to každý len s tým, čo uniesol v kufríku. V dobe vojny sa niektorí ľudia snažili veľmi nečestným spôsobom zmocniť ich majetku, ale vinica aj s domčekom im ostala. Staral sa o ne pán Kováč, ktorý všetko udržal v dobrom stave. Práce hradil z predaja vína a nakoniec ostalo asi 150 hl, ktoré však spotrebovala postupujúca armáda. Sudovina bola zničená a všetok inventár lisovne i domčeka bol rozkradnutý. V r. 1945 vinicu i s domčekom dostali naspäť, ale museli začínať úplne znovu. Všetko sa obstarávalo nové. Našťastie bola toho roku slušná úroda. Bohužiaľ, ich hospodárenie netrvalo dlho, len od r. 1945 do r. 1951, kedy mali poslednú oberačku.

Všetky súkromné vinice boli v roku 1951 prevzaté štátom. Za domček, ani za inventár lisovne nedostali nič… Celoživotné šetrenie, živorenie za ťažkých podmienok vzalo za svoje. Potom na ňom štát „ úspešne“ hospodáril až do r. 1989. V akom to zanechal stave, videli sme na našich prechádzkach zarastenými vinicami. Našli sme smutný, čarovný a možno aj troška začarovaný DOMČEK NA SLNEČNEJ STRÁNI.

domcek_4
Po rokoch sa nám podarilo tento domček opraviť a bez elektriny , za pomoci slnečných kolektorov, generátora a ďalších moderných zariadení zobytniť. Bol naozaj krásny, no nebolo nám súdené.....

V zime roku 2005 nám náš milý domček čiastočne vyhorel. Provizorne opravený čaká na svoju ďalšiu budúcnosť. Verím, že nie je naozaj začarovaný…

Text: s láskavou pomocou rodiny Sedláčkovej

Napísala: Jaromíra Ostrožovičová

Foto archív: Sedláček, Ostrožovič